„Atlétovi som asi zaimponoval štíhlou vyšportovanou postavou a úzkou, kostnatou, predsa však sympatickou tvárou. Skoro som teraz povedal „vodnatou tvárou“. Hoci je to nezmysel, aj to by sa hodilo. Čert alebo diabol. Kostnatá tvár, vodnatá tvár, aj tak sú to samé klamstvá. Klamstvá- nepresnosti. Ale ako byť presný, čo najpresnejší? A načo? Na hlave mám často takú smiešnu ušianku. Teraz som zasa skoro povedal- na hlavách. Nie na hlave- na hlavách! Ako nejaký skurvený drak.“

V ten večer sme viedli dialóg bez slov. Javisko a divák. Divák v javisku? Javisko bez hraníc... Dva komunikanty chápajúce pohyb a hudbu ako svojsky pochopenú reč nabaľujúcu na seba konotácie premyté vnútorným svetom. Každý z nás si premenil príbeh písaný rytmom huslí a tanca na seba, svoj vlastný vesmír možností. Všetko by bolo až bezbreho voľné, keby tam nebol on. PLOT! Bariéra symbolicky zašifrovaná do reči tela, ukrytá v gestách a vykúkajúca z kvílivého stretu sláka a strún. Zhmotnenie vrcholu p(l)otupenia dôstojnosti a človečenstva sa odrážalo v kove visiacej atrapy obmedzenia. PLOT – inscenácia vysokoškolského divadla VYDI.

Spoluautor: Beruška

Ak človek zažije raz za rok hudobnú udalosť v tom pravom slova zmysle, tak je to koncert Dana Bártu. Melódia, hlas, svetlá, jednoducho všetko plynulo v ten večer v jednotnom prúde. Ten nás chvíľu unášal neznámo kam a zas v tom správnom momente vracal späť do reality. Na tomto mieste však nechcem rozsievať žiadne subjetívne ódy. Kto tam bol, vie o čom hovorím, kto nie, môže ľutovať. Po koncerte som mal pocit, že nebudem ešte dve hodiny schopný niečo povedať. Cieľ bol však jasný, urobiť rozhovor s Danom Bártom. No to čo sa mi pred koncertom zdalo vcelku nezložité, teraz mi pripadalo ako výprava na Olymp. Samotný prienik do zákulisia prebiehal až podozrivo ľahko. Stál tam klávesák a namiesto toho, aby chcel vedieť čo vlastne chceme, nás pozval na pohárik. My však, že by sme radšej prehodili pár slov s majstrom. A už sme boli zoči voči Danovi Bártovi. Pred nami stál stovkami rozhovorov ošlahaný profesionál, pripravený odpovadať aj na tú najvšetečnejšiu otázku. Kto však stovkami rozhovorov ošlahaní nebol, sme boli my. Akosi som zrazu ani ten diktafón nevedel zapnúť a ani vlastne čo sa chceme opýtať. Výsledkom nášho snaženia je však tento rozhovor. Odpovede sú nepreložené a štylisticky neupravované. Nech sa páči.

V novembri 2003 ohlásilo brnenské vydavateľstvo Indies vydanie novinky kultovej kapely Už jsme doma (ďalej UJD)s názvom Rybí tuk.

Milan Adamčiak - chlapík, čo hrával na sánkach i v potoku. (Málovravná veta, uznávam)
Milan Adamčiak - chlapček, ktorému mamka pramienok blonďavých vláskov odstrihla. Na pamiatku. Veď ani sa nenazdá a ošedivie. Tak sa aj stalo. (Zbytočné vety? Ako pre koho)
Milan Adamčiak - spolužiak Zuzany Homolovej a Jara Filipa, hladovkár v mene Jána Palacha- niekedy má pocity, že hladovať neprestal dodnes, osobný priateľ Nicolasa Cagea.
(Veta, ktorou očividne silou - mocou vašu pozornosť upútať chcem)
Milan Adamčiak - moderný Syzifos. Roztne klát, potom ho znova zlepí. A opäť rozkáľa. Baví ho to. Tieto svoje činnôstky nazýva „veselosťami“.

Kdesi som počula, že „ slovo je ako vták, ak ho nechytíš, uletí ti a stratí sa“. Na jednom zo štvrtkových stretnutí s významnými osobnosťami slovenského výtvarného života som sa znova presvedčila, aký dosah má toto vyjadrenie na nečakané situácie v každodennom živote.

Včera som si popálil prst a tak som sa vracal domov potichu, mal som strach.
Vyľakal ma aj kabát zavesený na vešiaku, alebo idúce modré auto, ktoré vrčalo na žlté neóny. Tie veci nenávideli mňa a ja som nenávidel ich. Noc čo noc strážili a keď sa ukázala moja rozjarená tvár neuveriteľne rachotili.

Stojím na chodníku pred prechodom pre chodcov a netrpezlivo hľadím na semafor oproti, aby vydal príkaz v podobe zeleného panáčika. Pravá noha sa už trasie nedočkavosťou a pohľad mi na chvíľu padne na aristokraticky pôsobiacu pani s hnedým ratlíkom v ľavej ruke. V pravej ruke drží červený dáždnik, momentálne vo funkcii slnečníka. Práve pri refréne „All Is Full of Love“, prúdiacom zo slúchadiel do mojich uší, na mňa vrhne neutrálne nezaujatý (a predsa diagnostický) pohľad.

S prehnanou starostlivosťou ukladám
svoje tajné pravdy a polopravdy do
malých papierových škatuliek, balím
útržky viet do bielych papierikov,