V novembri 2003 ohlásilo brnenské vydavateľstvo Indies vydanie novinky kultovej kapely Už jsme doma (ďalej UJD)s názvom Rybí tuk.


"Už jsme doma" ! Mnohým tento názov českej undergroundovej legendy asi nič nepovie, no tí, (o niečo) skôr narodený si určite spomenú na dobu po zamatovej revolúcii na počiatku 90-tych rokov. Bolo to krátke, ale o to vzácnejšie obdobie plné entuziazmu, a odvážnych vydavateľských počinov. U veľkých firiem zrazu vychádzajú Psí vojáci a punkové legendy Slobodná Európa, Davová psychóza, Našrot a mnoho ďalších menej známych, teda všetko kapely v predošlých časoch držané pod pokrievkou. Zlatý vek sa končí vytriezvením a kocovinou - veľké vydavateľstvá čoskoro pochopili že "takto sa biznis nerobí" a preto keď dnes omylom zapneneme rádiopríjmáč, vyvalí sa na nás sladkastá hmota, ktorá si nezadá so socpopíkom červenej éry.
V spomínanom zlatom období vychádzajú aj prvé dve dosky Teplických Už jsme doma (UJD) a u mnohých spôsobia doslova šok. Originalita a svojský zvuk, absurdný humor. Ako to vlastne začalo? Písal sa rok 1985 keď saxofonista J. Dolanský, spolu gitaristom M. Novým (v počiatkoch hral na saxofón) zakladá netradičné zoskupenie spájajúce dychové nástroje a punkovú energiu s názvom Už jsme doma. Po niekoľkých mesiacoch sa k ním pridáva budúci gitarista, klávesista a textár Miroslav Wanek pôsobiaci pred tým v punkovej formácii F.P.B. (Fourth prize band - štvrtá cenová skupina). V druhej polovici 80-tich rokov sa ďalej v kapele objavuje výtvarník Martin Velíšek, starajúci sa o výtvarné prevedenie bookletov. Pri posledne uvádzanom mene je dobre sa pozastaviť: Martin Velíšek je český maliar zaoberajúci sa najmä knižnými ilustráciami. Za zmienku stojí jeho spolupráca s filmovým animátorom Aurelom Klimtom ktorého Fimfárum bolo možné vzhliadnuť aj v nitrianskom FK. Ale prejdime k UJD. Ako charakterizovať ich hudbu? Mierne deformované jazzové harmónie, plus punkový drive a to všetko v do detailu prepracovaných aranžmá. Kuchynskou terminológiu povedané do mixéru pridáme jeden Sex Pistols, jeden a pol Franka Zappu a ľubovolný jazzový band a zapneme. Buďme konkrétni. Ich prvé dva albumy "Uprosřed slov" a "Nemilovaný svět" z počiatku 90-tych rokov možno zaradiť k tomu najlepšiemu z ich tvorby vôbec. Zajmú neobvykle veľkým nástrojovým obsadením: popri základnej zostave saxofón, gitara, basa, klávesy a bicie, sa tu objavujú husle, klavír, trubka, flauta, lesný roh ako aj menej obvyklé nástroje napr. niněra, kravský roh, lutna či gajdy. K tomu pripočítajme zborový spev vtedy začínajúceho zoskupenia C & K Vocal v spojení s písanými partitúrami, ktoré Miroslav Wanek tvoril pre jednotlivé nástroje a vokály. Výsledným produktom sú drásavé kompozície charakterizujúce aj ich neskoršiu tvorbu. Nasledujúce dva albumy Hollywood a Pohádky ze zápotřebí sú už nahrané iba v základnej zostave, čo im dodáva na väčšej syrovosti, no na úkor melodickosti. Problematický je najmä album Pohádky ze zápotřebí, ktorý nevynikne len vďaka zlej zvukovej kvalite, čo je škoda. Ich piata doska s názvom Uši sa vracia k bohatému nástrojovému obsadeniu typickému pre ich prvé dva počiny. Žiaľ, nástroje sú len doplnkom v pozadí jadra kapely a prakticky nevyniknú. Album je celkovo nevyrovnaný a môžeme ho zaradiť k najhorším v histórii UJD. V roku 2001 opúšťa kapelu saxofonista Jindra Dolanský, čo mnohí chápu ako definitívny koniec, preto bolo príjemným prekvapením, keď na mesiac presne po štyroch rokoch nahráva UJD album Rybí tuk. A ešte väčším prekvapením je kvalita hudobnej produkcie, ktorá dosku radí k ich najlepším počinom. Je to zároveň prvý album, ktorého vydanie sa chystá v USA (podľa správ z netu jednania z labelom Alternative Tentacles nie sú ukončené), Poľsku a Japonsku. Vytknúť sa mu dá to isté, čo predošlej doske: veľa hostí a nástrojov, no stratených kdesi vzadu, akoby za skladbami. Popri šiestich radových albumoch UJD vydáva aj živú nahrávku s názvom Live in Vancouer (1997) nahratú počas jedného z každoročných turné po Kanade a USA.
Hudobní publicisti často obchádzajú textovú stránku tvorby kapely, čo je škoda. Texty, ktorých autorom je výlučne Miroslav Wanek, prekonali v priebehu existencie kapely obdivuhodný vývoj. Na počiatku bol album Uprostřed slov (1990) kde cítiť atmosféru totalitných 80-tich rokov. Za leitmotivom "Uprosřed slov voják je slovo človek samo" je cítiť protest proti uniformám a ľahostajnej poslušnosti i dozvuky studenej vojny. Kto si už dnes vie predstaviť, že na hraniciach medzi východom a západom stáli 40 rokov proti sebe dve armády schopné navzájom sa zničiť priebehu niekoľkých hodín? Ale je tu aj humor až montypythonovsko - absurdný, v skladbe fíkus Wanek deklamuje "Fíkus, fíkus co tu deláš? Nejsi ruralista!". V podobnom znamení sa nesie aj ich druhá doska s veľavravným názvom Nemilovaný svět (1991) . Akú ma šancu človek, ponad ktorého sa prevalí totalitný režim? Asi takú ako ryba v skladbe "Výlov rybníka" "nadšene se smát?, vodě uplavat?" nie, nie "rybí oko síte, hbite zachytí te" Je to bez šancí a zbytočné. Také zbytočné ako "přejít černý kočce ces cestu" smolu to prinesie jedine vám. V roku 1993 sa objavuje album Holywood. Trhový mechanizmus je naštartovaný no zatiaľ cítiť hlavne jeho negatíva. Nová realita sa prejaví v textoch. Konzum v skladbe Polykat - "Polykat a hrát si jako že je všeho dost, polykat a nemít hladové místo v tele" Pretvárku a faloš cítiť v Belvederi - "Každý by chtel proniknout do cizích stěn (drze se v nich usadit) sám pečlivě uzamčen" . Pocit odcudzenia a neschopnosti pomenovať javy vo svojom okolí či vo svojom vnútri zase v názve skladby: "Choď tam, nevím kam, dones to, nevím co". Album kritizujúci konzum dopadol až konzumne ukážkovo: Vydavatelstvo Bonton dalo nepredaný náklad zničiť a kapela u obrých firiem skončila. Nasledujúci album UJD môžeme bez nadsázky nazvať prelomom v textovej tvorbe kapely. "Pohádky ze zápotřebí" (1996) oslovujú poetickejšie ladenými textami - "Zápotřebí" ako imaginárna krajina plná vecí ktoré sú "zapotřebí". Prenikavá satira a ostrý výsmech typický pre ich skoršiu tvorbu je vystriedaný introvertnejšími polohami a až didaktickými návodmi na to "co je zapotřebí". Dobre to ilustruje text k skladbe Kouzelník:" Kouzelné věci nosíme si zamčené do rukávu, často je někde zapotřebí udělat z myši v krávu, udělat s krávy myš. To co nás trápi nosíme si zamčené v pousmáni, často je někde zapotřebí otevťít bez vyzvání, otevťít vlastný skrýš". Téma nasledujúceho albumu Uši (1999) sa točí okolo rečí, slov, sluchu a načúvania. Komunikovať? Áno, lenže je tu problém. "Slova stojí až na úplném okraji řeči" spieva Wanek. Je to ako viac hovoriť a menej povedať. Dôsledkom je ticho, rozumej prázdno. "Chápem víc, to co se neříka, je stále více ticha v nás. A ticho, pro svůj přídel z nás nastaví svůj chřtán".
Ich posledný počin s punkovo priamočiarym a trochu mastným názvom "Rybí Tuk" (2003) pokračuje v línii dvoch predošlých albumov. Rybí tuk ako nie príliš chutná, ale o to zdravšia substancia je chápaná v prenesenom význame. Každý deň sa na vás vyvalí množstvo "zaručených" informácii ako lepšie, plnšie a zdravšie žiť veď stačí tak málo... alebo nestačí? Zmení lyžička rybích proteínov denne vôbec niečo? Wanek chápe, že odpovede ležia niekde inde. V hľadaní postupuje sebareflexívne, čím pripomenie album "Pohádky ze zápotřebí": " Sobě tváří v tvář sedím v tváří v dlaních, výslech už začína. Každý brání sva chybná rozhodnutí jen tvář je proklíná". A čo je "zapotřebí"? " jědinou větou na sebe dosáhnout, do mlhy vstoupit a neminout..."