Kdesi som počula, že „ slovo je ako vták, ak ho nechytíš, uletí ti a stratí sa“. Na jednom zo štvrtkových stretnutí s významnými osobnosťami slovenského výtvarného života som sa znova presvedčila, aký dosah má toto vyjadrenie na nečakané situácie v každodennom živote.
Autentická podoba myšlienok( pomocou zvukovej nahrávky či doslovného zápisu) o umení, vlastnej tvorbe a živote umelca Milana Adamčiaka mi síce unikla, ale pokúsim sa, aby sa mi „ slovo rýchlo zostupujúce za horizont“, nestratilo skôr ako „zapadne“ úplne. Urobím tak vlastnou krátkou reflexiou o tom, čo mi skladateľ a výtvarník povedal v osobnom rozhovore po hlavnom programe.
Myslím, že to, ako a prečo Milan Adamčiak tvorí sa spontánne odvíja od jeho prirodzeného naturelu. Silný príklon k experimentu je týmto vždy usmerňovaný a nie je určovaný zámernou snahou po exhibícii. Zdá sa, že jeho umelecká reč nerieši odveké filozofické spory medzi mierou rácia a emócie, medzi tradíciou a umeleckými prúdmi, ktoré sa hekticky prelínajú 20. storočím (N. Cage, O. Messien a i.). Hľadá, hľadá... a azda preto je človekom- hudobníkom, ktorý sa vzdáva tradičných duchovných vymedzení hudby. Diela zaznamenáva tak, že vytvárajú silné presahy do výtvarného umenia. Nie notový, ale grafický záznam, nie počiatočná predstava približne jednej zvukovej realizácie, ale vedomie, že to napísané alebo zakreslené je pri každej interpretácii takmer iné dielo.
Keď som sa ho opýtala na vzťah k dodekafónii, ktorá požaduje od skladateľa matematický spôsob myslenia, vytiahol niečo, ako koncepčné lístky s dôsledne vypísanými permutáciami, aké mu poskytuje dvanásťtónový rad a dodal: „ Takýchto som mal asi 3000 a potom som si povedal, na čo to všetko. Nechal som to tak.“ Ako zreteľne tu rezonuje myšlienka N. Cagea!? „ Mojím zámerom je nemať nijaký zámer.“ Z II. Viedenskej školy mu najviac učarila hudba A. Weberna, ku ktorej ho viaže aj osobná spomienka z čias, keď študoval na konzervatóriu v Žiline.
Bezprostrednosť umeleckých počinov Milana Adamčiaka, ako aj jeho „rozpomínania“ na vlastné curiculum vitae nie je však už tým, o čom spomenutý rozhovor( zrealizovaný pre tento časopis) bol, ale tým, čo bolo „za“ ním. Tým, čo dalo celému večeru zmysel.
