Včera som si popálil prst a tak som sa vracal domov potichu, mal som strach.
Vyľakal ma aj kabát zavesený na vešiaku, alebo idúce modré auto, ktoré vrčalo na žlté neóny. Tie veci nenávideli mňa a ja som nenávidel ich. Noc čo noc strážili a keď sa ukázala moja rozjarená tvár neuveriteľne rachotili.


Vtedy sa opýtala stolička mojej košele: „V takýchto situáciách búši človeku srdce však?“
No ja som žiadne nemal, zastal som v tichu, priložil k uchu hodinky a počúval údery. Moja košeľa ma nechcela zradiť, tak v tichu počúvala so mnou. Ja som nečakal a rozbehol som sa, čo samozrejme využil stolík s cínovou vázou a podložil mi nohu a neverili by ste s akým rachotom som sa zrútil na zem.
Na to sa zobudila žiarovka.
Psssssst! Kričal som na ňu, ale ona si ma len cinickým okom premeriavala a s iróniou v tvári išla spať. Všetci opäť zaspali. Dokonca aj ja. Ráno keď som vstával povedali mi, že stolík s cínovou vázou presunuli do obývačky, vraj za zásluhy.
Mám pocit, že neprežijem v ďalšom dni ani päť minúť. Očakávam, že ma čosi zrazí k zemi. Pre istotu zvyčajne ležím a čakám. Čakám, že vypadne zárubňa a rozrazí mi čelo, ale nič. Nič sa nestane. Neveriaco sa postavím do nového dňa.
Prsty ma bolia, naťahujem ich. Dotýkam sa hlavy, neviem či je moja. Bolí ma ruka. Na chodbe stojím a je bielo, možno čisto, určite ticho.
Predstavte si, že ste stratili pamäť. Ste na mieste, ktoré dôverne poznáte. Vy ho však vnímate ako úplne nové.
Krásne dovtedy, dokiaľ si to neuvedomíte. Vtom sa rozplynie rozčarovanie z nového miesta. Predkloníte sa a opatrne sa dotrepete k lavičke. Máte šťastie, že nie je ďaleko, lebo každým krokom sa bolesť stupňuje a vy sa zlomený zvalíte na lavičku. Vtedy vás prvýkrát napadne otázka: „Kde som?“ Vy samozrejme darmo pátrate v svojej hlave, ale nepoznáte odpoveď. Prichádza však nejaký človek. Je to trebárs žena. Okolo štyridsiatky. Slušne oblečená. Pravdepodobne ide z nákupu. Vy načiahnete ruku a čakáte kým príde bližšie, aby ste sa spýtali, kde to do čerta vlastne ste. Ona sa pomaly blíži k vám a vidíte v jej očiach neistotu a tak radšej ruku stiahnete späť, aby sa vás nebála. Potom, keď k vám príde, spýtate sa kde to ste. Ona sa na vás divne pozrie a s miernym úškrnom ide ďalej. Vy sedíte na lavičke a nechápete, akí sú ľudia bez citu. Vás stále morí bolesť, vy sa však aj napriek tomu postavíte a skúsite urobiť aspoň jeden krok. Podídete k ďalšiemu človeku. Je to trebárs mladý chalan, ako ja a položíte mu rovnakú otázku. Dostanete len lakonickú odpoveď: „...si sa sfetoval?“. Vtedy si poviete: „Zvláštni ľudia.“ Opäť si sadnete na lavičku a začnete premýšľať. A vtom vás napadne: „Kto vlastne som? Ako sa volám? Odkiaľ som prišiel? Čo tu robím?“ Smršť podobných otázok vám hmýri v hlave a vy ste odrazu stratený. Vtedy si konečne uvedomíte, že si nič ..... Neviete odkiaľ ste prišli a prečo práve na toto miesto. Prečo vás bolí v hrudi. Prečo sa k vám ľudia takto chovajú. Vy netušíte prečo si nič nepamätáte. Chvíľku tam sedíte a s hrôzou si uvedomujete realitu. Neveríte tomu. Postavíte a vydáte sa na cestu do neznáma. Sami neviete prečo. Uvedomujete si len, že musíte nájsť správnu cestu. Musíte si spomenúť.
- Toto tu musí mať nejaký dôvod!
Ťažko šľapete chodník. Odrazu si všimnete ako vám niekto kýva, aspoň to tak vyzerá.
- Stano čo si taký rozbitý? Vám je to v tej chvíli úplne jedno. Ste radi, že ste natrafili na nejakého človeka, ktorý vyzerá, že vám pomôže.
Stojíte pred nejakými dverami, nejakého domu s neznámym človekom, ktorý vám tvrdí, že tu bývate. Nechcete mu veriť. Zdá sa vám to málo pravdepodobné. Predsa len skúsite vopchať kľúč do zámku, ktorý netušíte prečo máte v ruke. Je to veľmi zvláštny pocit, akoby ste šli kradnúť. Otvoríte dvere a ovanie vás neznáma vôňa cudzieho domova. Vidíte malú predsieň a v nej topánky. Ten cudzí človek vás strčí dnu a zavrie dvere. Cez okienko vo dverách ho vidíte odchádzať. Ničomu nerozumiete. Ste vyplašený a vôbec neviete čo máte robiť. Hovoríte si, čo keď prídu domáci, čo vám povedia a hlavne, čo im poviete vy!
Už stojíte hodnú chvíľu v tej cudzej predsieni, všade je ticho. Máte taký pocit, že sa už aj zvečerieva a vy tam len tak tichučko stojíte a pozorne počúvate každučký zvuk. Odrazu si spomeniete na to, čo sa dnes stalo v parku a na človeka, ktorí vás priviedol až sem, ale napriek tomu sa stále nemôžete stotožniť z priestorom, v ktorom sa nachádzate. Všetko je vám cudzie, dokonca aj vaše telo je akési iné. Zbadáte zrkadlo, podídete k nemu, aby ste sa pozreli na seba, či ste to skutočne vy. Pozeráte sa však cudziemu človeku do tváre. Poviete skúsim to, vstúpim dnu a keď sa ma niekto spýta čo tu robím, poviem, že som stratil pamäť, a že som sa stratil, a že neviem kde som, a že ma strašne bolí v hrudi. Takmer sa rozplačete, lebo ste v skutku zúfalí a nemáte už inú možnosť. Vonku je už pomaly noc a v dome je tmavé šero. Slušne sa vyzujete a vstúpite do tmavej tichej chodby. Aj by ste si zasvietili, ale neviete kde je vypínač. Aj sa bojíte zasvietiť. Bojíte sa, že svetlo niekoho priláka a ten niekto vás odtiaľ vyženie do noci. A tak idete tmavou chodbou. Počujete auto ako ide po ceste, vlastne to bolo prvé auto za celý ten čas. Preto vás vyľaká ešte viac. A vy v strachu idete rýchlo tmavou chodbou. V tme o čosi zakopnete, zvalíte sa na zem a cínová váza vám cinkne o hlavu. Už vás nebolí len kdesi v hrudi, ale pravdepodobne ste si rozflákali kečku a čo je horšie, rozsvietilo sa svetlo na schodisku. Hovoríte si: „Nemal som robiť taký rachot, teraz niekto príde a ...“ Skutočne ktosi kráčal po schodoch ticho ako mačka. Vidíte len postavu mladého muža, ktorý zastane na odpočívadle, nič nepovie, len vás zrazí k zemi a odíde. Zhasne svetlo a je opäť ticho. Ležíte na zemi, cítite ranu na hlave, v hrudi a v duši. Neviete ako dlho tam ležíte. Čas už pre vás nieje dôležitý. Len jedno vám nejde do hlavy prečo vám ten človek ... ste skutočne doma?
Celú noc som nespal, ležím, pozerám sa na biely plafón. Hlavou mi lieta kopec myšlienok, pokúšam sa zaspať aspoň teraz. Odrazu mi je strašne veselo. Smejem sa, chvíľu nato som ticho a rozmýšľam, či ma niekto nepočul. Určite niekto stojí za dverami. Počúvam. Praská skriňa. Kto si tam je! Vstanem potichu, ako mačka sa dostanem k dverám. Otvorím ich. Cítim tmavú postavu. Chvíľu stojíme a potom, neviem ani koho, zrazím k zemi. Tak isto ako som prišiel vrátim sa, zatvorím dvere a vhupnem do postele. Kľudne spím.
Pomaličky sa postavíte a vytrepete sa po schodoch. Narazíte na veľkú chodbu, na konci vojdete do posledných dverí a objavíte kúpeľňu. Zvalíte sa do koša na bielizeň a konečne zaspíte. Ráno, keď vás zobudí frmol v dome, vstanete, umyjete si tvár v umývadle a vyjdete na chodbu. Tam vidíte zmätene pobehovať vašu matku. Je zjavne nervózna a vy máte pocit, ako keby ste včera v noci kohosi zabili. Pamäť sa vám už vrátila. Spoznávate všetky predmety, viete kam vedú každé dvere. Je vám značne zle, ale tvárite sa v pohode, akoby sa vôbec nič nestalo. Viete, čo asi prežíva vaša mamka. Vidíte jej v tvári každé jedno utrpenie, čo prežila a viete tiež, že ho nebolo málo. Je vám to ľúto, ale v podstate ste takí istí ako oni, všetci ostatní obyvatelia tohoto divného domu. Preto teraz stojíte ticho, previnilo a nič sa vo vás nehýbe. V hlave máte prázdno a ani na duši o nič viac.
- Kde si bol včera? Preťalo to urputné ticho.
- Neviem. Odpoviete, lebo naozaj neviete kde ste boli a prečo ste sa vrátili domov takým divným spôsobom.
„ Kde si bol včera, odpovedz?!“ položí vám matka otázku znovu. Vy máte pocit, že ste už odpovedali a tak ticho stojíte a čumíte do prázdna až dovtedy, pokiaľ vaša matka neodíde so slzami v očiach. Podobnú situáciu ste už zažili miliónkrát, preto sa bez mihnutia oka vydáte do svojej izby, kde sa prezlečiete a vyrazíte akoby nič za svojimi malými povinnosťami, ktoré máte každý deň rovnaké. Vyberiete sa trebárs do obchodu, aby ste čosi kúpili, nejaký chlieb, nejaké mlieko atď. Vykračujete si po ulici a zdravíte sa zo známymi a susedmi na každého sa usmievate štandardným úsmevom malého Budhu. Trochu vás trápi čo ste museli absolvovať ráno na chodbe. Dokonca už viete prečo to tak je a viete, že to inak nebude. Všetci si už na to zvykli a tolerujú vám to. Ste predsa mladý a úspešný muž. Ste si istý, že by ste mohli byť vzorom pre ostatných. Poznáte susedné domy a ich útroby. Preto tak súdite a práve preto hrdo zdvihnete hlavu, hoc tušíte, čo vás čaká večer. Nechápete to ako katastrofu, ale ako váš osud. Je to jednoducho tak, ako to je a je to dobré, netreba to meniť. Vy sami ste o tom presvedčení, vaši susedia sú o tom presvedčení, vaši známi sú o tom presvedčení a hlavne vy sám tomu veríte ako nejakej božej pravde.
Napriek tomu vás dosť často trápi svedomie. Cestou premýšľajúc sa vás ktosi opýta.
- Koľko je hodín?
Pozriete sa pred seba a za zahmlenými okuliarami uvidíte obyčajné homo sapiens. Pošmátra čiernou rukou v čiernom kabáte, vytiahne zápalky, jednu z nich zapáli a potom ju váhavo stlačí v dlani. Chcel som to skúsiť aj ja, ale ma načapala mama ako píšem v koši na bielizeň a poslal ma spať.
Vracal som sa domov jednoruký a ešte tichšie ako včera.