MALÁ
Nanovo odliata, vzdialená blízka. Motýlia kráľovná. Kde rozprestrieš svoje nebezpečie? Pod holým nebom s holým prstom. Nohy rozmáčané. Plné blato, bez úst kričíš ,že nevidíš a oči otvorené dokorán. Tak prečo nie?
Prečo nie, sa smeješ stále, sa nesieš z izby do izby zo schodu na schod. Páliš žiarovky vypaľuješ zasa robíš z hlavy mačetu. Dobre je tak aj iným. Niečo sa vzdiali a niečo priblíži. Si stále tam, kde si vždy bola-nebola. Nikto sa ťa nebude pýtať, vieš? Si v milosti. Ale je to ako šľahačka. Vieš?
Tešíš sa? Nie nadarmo? Komu budeš robiť slúžku?
Mala by si začať lízať trochu päty a trochu tvár zjazvenú. To, čo cítiš je pravé aj nefalšované. Nikto sa ti nevyrovná, kým neodídeš z tohto sveta. Na tomto svete si celá z neónu dráždivá a blikáš ubližuješ očiam, lebo ich príliš otváraš. Neznámym otváraš dvere. Nebojíš sa budúceho strachu. Si otvorená ako mušľa ako mamine lono keď ťa vypľulo. Áno bola si mokrá a slizká a do modra. Nikomu si sa nepáčila, ani tebe sa nikto nepáčilo. Odvtedy sa mnohé zmenilo, ale ty si ostala mokrá a tvoj sliz nadobudol rozmerov. Máš vôňu, ktorá sa šíri. Máš dych. A hlavne: máš vôňu. Nepochopiteľnú vôňu. Ale ty ju chápeš. Svoju vôňu. Pripomína ti mamu.
Mamu, keď spáva na gauči alebo, keď sa opalovala hore bez. Poznáš jej prsia. To bolo to prvé, čo si videla naozaj. Odjakživa si sa jej pozerala na prsia. Aké sú hnedé s veľkými bradavkami. Chápeš svoju vôňu, lebo jej telo voňalo. Mala spotené chlpy aj ryhy na bruchu mávala spotené. Chlpy mala. Všade. Aj také jemné na tvári. A malé oči. Voniaš po jej malých očiach.
A pamätáš? Pamätáš sa na vôňu jej zvratkov. Aká len bola malá. S holým zadkom s bledou tvárou. Aká len bola malá.
Ľúbiš ty vôňu? Máš rada, však?
Aj farbu. Rada. Farby plné podliatin. Opuchnuté farby na mame. Čo všetko ti pripomína mamu? Ako ti nedala? Naozaj ti nedala všetko? A čo si chcela, dievča chcela si mať niečo. Si jej zobrala cez brucho pol sveta? Načo si rástla? Mala si ostať malá!
Malá ako mama.


VEĽKÁ
Ak chceš prerodíš sa. Budeš bolieť. Nikto ti nespraví fúfú. Bojíš sa zdvihnutého prsta. Plná plnosti.
Čakáš na mor.
Na veľkú radosť. Na slávu. Na bozkanie rúk.
Na to aby si na to mala právo.
Zodvihnú ti sukňu a ty sa budeš tváriť, že si im preukázala nekonečnosť. Láskavosť. Skúsenosť.
Si empiristka. Miluješ kaktusy a štipľavý chren.
Prepáč. Prepáč všetkým, ktorý ti ukrojili z maternice. Neboj sa, tvoje dieťa príde. Menšie ako ty. A budeš sa ho báť. Neboj sa. Máš malé oči ako mama, ono bude mať tiež. Ešte menšie. Budeš sa pri ňom zmenšovať až z teba neostane nič. A ono bude plakať ako ty a bude vzlykať. Mama, mamulienka.
Zdvihni mi sukňu mamulienka a už nikdy nedovoľ, aby ťa zráňali. Mama mama. Ako si mi to mohla urobiť. A ja ťa tak milujem. Mama a ty koho miluješ? Mama ty neješ chren.
V hlave ti bude hrať. Pieseň bez melódie.
Malý usedavý plač. Bude sa míňať sneh a každým aprílom bude viacej krvi v malých očkách.
Kto bozká viečka, vie, že smrť je stále.
Mama, ty nie si nesmrteľná. Nesmrteľný bdie nad dieťaťom a pije horúce. Mama, ty piješ studené a bojíš sa spať. Bojíš sa často, mama?
Si malá. Malinkatá mama.
Prechádzajú ťa vagóny a hlučné rezy koľají. Ostávaš vykoľajená, stále kričíš. Neboj sa mama, veď mama tu je s tebou. Neplač, lebo máš malé očká mama. Spíš a popol ti skáče z vlasov. Máš pokrčené vrásky a chodíš po prériách, stále sa otáčaš a všade sú vlci. Vlci sú zlí. Lebo sa ich bojíš. Vlci chcú jesť malé oči. Slané. Vlci musia jesť slané.
Mami, pozor, utiekol ti kôň. Bol hnedý a chorý a nechcel s tebou umrieť. Prečo si nešťastná? Veď sa hraj, veď máš malé oči a piesok nie je veľký. Máš rada aj teplo. Nebojíš sa ohňa. Kedy sa len zahojíš.
My dve sa tam nemôžeme stretnúť. Ja som povedala vlkom, že môžem žiť všade. Povedala som im, že majú malé oči ako ty mamulienka. A že máš riedke vlasy. Mama ja som lev a ty moja malá zebra. Koľkokrát ťa zjem?

Prekrásne polia sú plné krvi a naše maternice tvoja – tvoja a moja- sa zlievajú do jednej malej.