Stojím na chodníku pred prechodom pre chodcov a netrpezlivo hľadím na semafor oproti, aby vydal príkaz v podobe zeleného panáčika. Pravá noha sa už trasie nedočkavosťou a pohľad mi na chvíľu padne na aristokraticky pôsobiacu pani s hnedým ratlíkom v ľavej ruke. V pravej ruke drží červený dáždnik, momentálne vo funkcii slnečníka. Práve pri refréne „All Is Full of Love“, prúdiacom zo slúchadiel do mojich uší, na mňa vrhne neutrálne nezaujatý (a predsa diagnostický) pohľad.
Naše oči sa znova uprú na miesto tak očakávaného vystriedania farieb panáčika. V mysli tipujem už len niekoľko milisekúnd. Moje telo je napnuté ako gumička praku tesne pred vystrelením. Už si ju tam dosadzujem, prisahal by som, že tam zelená už je. Á, krása! Dokonalá synchronicita – práve pri preblesknutí jasnej myšlienky na zelenú! Vyštartujem dynamicky, hľadiac pred seba, ale periférne vnímajúc rýchlosť pohybu pani so slnečníkom. Vtom ucítim kĺzavý pohyb smerujúci od ucha na krk a zrazu, bez toho, aby som si to uvedomil, som počul mono. Okamžite som zastal a snažil sa uchopiť hompáľajúce sa slúchadlo, pričom pani vedľa získala asi dvojkrokový náskok. Ten však, ako sa vzápätí ukázalo, neznamenal žiadnu výhru. Práve naopak. Kým som si ľavé slúchadlo stihol nasadiť späť do ucha, začul som hlučné škrípanie bŕzd zmiesené s tupým nárazom, hlasným zúfalým výkrikom a zmäteným štekotom psa. V momente, keď som to uvidel, mi ešte stále úplne nedochádzalo, čo sa stalo. A ani som si to nechcel uvedomiť, i keď sa už zozadu z hlavy začali postupne (a predsa všetky naraz) vynárať rozumové dôsledky, príčiny – následky, sprevádzané intenzívnym prežívaním pocitu osudovosti, vyvolenosti (resp. nevyvolenosti), náhody, ktorá sa nestáva, Božieho súdu... Hneď po nehode sa okolo ženy vytvorila skupinka prihliadajúcich. Niekto zavolal sanitku, jeden z prítomných sa snažil dať prvú pomoc a jedna žena vykríkla, že tú pani pozná. Je to vraj miestna bezdomovkyňa, ktorá sa rada HRÁ na miestnu dámu. Do príchodu sanitky sa ešte veľakrát vystriedal červený panáčik so zeleným.
Ešte vždy otrasený a zároveň ohromený z BLÍZKEHO STRETNUTIA a v duchu sa modliaci za zdravie pani z prechodu, pokračujem vo svojej ceste dennou Nitrou. Bezvýsledné tápanie po dôvode môjho ušetrenia, prekladané predstavami monotónne tikajúceho IKONU, bolo prerušené (vibračným) zvonením môjho mobilu, ktorý si neúnavne vynucoval nejakú reakciu, ako si malé dieťa vynucuje zdvihnutie na ruky. Môj CLIP mi oznamoval, že volá Martina. S Martinou sa poznáme už od detstva a za tú dobu sme si vypestovali pomerne „zvrhlý“ spôsob komunikácie a zmysel pre humor. Vždy je s ňou zábava. Tentokrát som si však pripravil obzvlášť nezvyčajné oslovenie. Otravnému zvoneniu som urobil prietrž a vychŕlil svoj „triumf“ na druhý koniec linky. Spokojný so svojím výkonom som neskromne očakával kolegiálne uznanie. Hlas, ktorý reagoval na moju verbálnu kadenciu, mi bol akosi známy, no Martina to nebola. Indície čoraz väčšmi poukazovali na možnosť, pri ktorej som bezmocne meravel. Môj strach a obavy boli priamo úmerné neúmernej žiarlivosti mojej priateľky Hanky. Ako som mal vedieť, že je s Martinou vonku, nemá kredit a preto mi volá z jej telefónu? To mi displej môjho Siemensu so službou CLIP neukázal. Vypočul som si až podozrivo premyslený algoritmus nášho rozchodu a azda nikdy som viac neprecítil význam slov „SPOJENIE UKONČENÉ“ ako práve vtedy na displeji (zrazu už vševedúceho) mobilu.
Nešťastný z lásky chodím pod zvečernievajúcou sa májovou oblohou a premýšľam nad zvláštnymi udalosťami dňa. Rozhodol som sa, že potrebujem nejakú dobrú dušu (bútľavú vŕbu), ktorej by som sa vyrozprával zo zážitkov, ktorým som sám len ťažko veril. Zašiel som teda za „HIPPÍKMI“, s ktorými sa mi vždy dobre rozpráva a vždy majú nejaké „riešenie“ naporúdzi. Jednu skupinku som zavetril v parčíku blízko rieky Nitra, ale nemal som odvahu k nim ísť, pretože sa práve (aspoň podľa mojich skúseností) schyľovalo k tradičnému rozporu „ANARCHISTI“ VS. SKINHEADI. Na moje počudovanie sa stádo holých hláv (a ostatných príznačných atribútov) po chvíli, podozrivo kľudne, presunulo na iné miesto. S novonadobudnutou odvahou som podišiel k trojici urastených „detí kvetín“ a začal im rozprávať o svojich zážitkoch. Zarazili ma ich výrazy tváre, z ktorých sa dalo odčítať totálne rozčarovanie spojené nielen s mojím radikálnym vstupom do ich konverzácie. Vzápätí som si uvedomil, že týchto „antiglobalistov“ som tu ešte nikdy nevidel. A aspoň z videnia predsa poznám väčšinu ľudí, ktorí sem chodia. Začal som mať isté podozrenie. Azda k nemu prispelo aj to, že horizontálna proxemika troch jedincov voči mne bola tým menšia čím rýchlejšie sa odlepovali dlhovlasé parochne z ich holých hláv. Vtedy som pochopil – stal som sa „dobrovoľnou“ obeťou už skutočne sofistikovanej metódy odchytu staromódne mierumilovných hlupákov z opozičného tábora prostredníctvom infiltrácie do ich prostredia pomocou preberania ich vonkajších znakov. V momente okolo mňa stáli traja metrákoví „mládežníci“. Nevedel by som identifikovať, ktorý z nich začal tradičnú ofenzívu. Keď skončili, prezliekli si zbytok vecí a hrdo ako právoplatní členovia svojho klanu so znovunadobudnutou identitou odkráčali smerom do centra.
Pri zviechaní sa zo zeme mi v hlave rezonovala myšlienka, že sa so mnou niekto (alebo skôr niečo) poriadne zahráva. Potreboval som byť niekde, kde by som sa cítil v bezpečí a kde aj tma je zahnaná smiechom kamarátov (a umelým osvetlením). Na um mi zišlo jediné miesto vhodné na rekonvalescenciu požadovaného druhu – „POD AGÁTMI“.
Zbitý, špinavý, bez peňazí a predsa akosi zocelený skúsenostným nadhľadom, som sa dopravil do vytúženého cieľa, kde som nezastihol už ani jedného kamaráta. S pocitom, že dnes ma už nič neprekvapí som si sadol k nášmu tradičnému stolu, na ktorom boli ešte tri nedopité pivá. Dve boli poloplné Topvary a jedno bolo takmer plné Starobrno. S rezignovanosťou na akýkoľvek spoločenský bontón a vnútornú morálku som sa chamtivo uchýlil k dopitiu spomínaného Starobrna (ako „lepšej“ ZNAČKY, prirodzene). V tomto prípade sa však jej preferencia nevyplatila. Nebudem zachádzať do detailov, ale mohlo mi hneď napadnúť, že skutočné Starobrno (ak by to vôbec bolo pivo) by nezostalo také plné. Moje (z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa istotne zúfalé) správanie neušlo pozornosti mladej atraktívnej slečny. Po zoznámení som s radosťou nechal vyniknúť jej najkrajšiu vlastnosť – štedrosť pri barovom okienku. Pravdepodobne vedela, že tým zabezpečuje opracovanie ešte niektorých ostrých hrán, (takmer doslovne). Kúpila mi asi päť vodiek. Rozprávalo sa mi s ňou veľmi príjemne. Konečne som mal komu vychŕliť všetko, čo sa mi tento šialený deň stalo. Slová postupne odnášali ťažobu môjho vnútorného pretlaku a mal som pocit, že toto dievča sem bolo zoslané, aby ma vypočulo. Nechápal som len jednu vec. Počas nášho rozhovoru nás ľudia všemožne okukovali, ukazovali na nás a hovorili o nás. Nevedel som prečo, ale nevenoval som tomu pozornosť. Až keď si prisadla bližšie a začala byť prítulná som zistil, že istú „hranu“ by neopracovalo ani sto vodiek.
Čomu teda dôverovať, veriť? Od čoho sa odraziť? A vôbec – naozaj dôverujete a veríte významu TÝCHTO ZNAKOV?
