S prehnanou starostlivosťou ukladám
svoje tajné pravdy a polopravdy do
malých papierových škatuliek, balím
útržky viet do bielych papierikov,
kontrolujem každú krabičku, jej veľkosť,
tvar. Strážim ich ako oko v hlave, túlim sa
k nim, prihováram, maznám. Sú len moje,
nikomu ich nezverím. Odkladám ich na
drevenú policu, každá má svoje miesto,
miesto na polici.
Pri utieraní prachu a často sa mi to stáva,
svojou nešikovnosťou porozhadzujem
škatuľky, vysypú sa, rozkotúľajú po
dlážke. Padajú jedna cez druhú, otvárajú
sa, rozhádzané na podlahe.
Pravda vyjde na slobodu ako duša
z hrnčeka, chvíľu blúdi po izbe, hľadá
najbližší únik, ako sa dostane k uchu
ktoré by ju malo počuť. A tak vyletí
otvoreným oknom, letí cez mesto, mesto
plné zvedavých ľudí, ľudí na chodníkoch,
v obchodoch , ľudí, ktorí chcú počuť
a počujú, lebo pravda nahlas kričí.
A všetky ostatné pravdy, hľadajúc svojich
stratených majiteľov robia to isté.
A čím dlhšie boli schované v tme
krabičiek, tým hulákajú viac a silnejšie,
aby ich prenikavý hlas počuli.
Celé mesto vie, vie čo vedieť nemalo,
hanbím sa.
Uzavretý do seba na dlhé dni, dni bez
ľudí, bez tých oklamaných, zradených
a nahnevaných ľudí, ukladám škatuľky na
svoje miesto, na drevenú policu pri okne.
Usporiadavam si život.