Ako už býva takmer dobrým zvykom – i v stredu 23 .4.2003 nám bolo dopriate zúčastniť sa vynikajúceho jazzového koncertu – tentokrát v podaní amerického saxofonistu Petra Cardarelliho a. Vzhľadom k neveľkým priestorom tohto podniku sme síce boli chtiac–nechtiac odsúdení len na „sediace“ počúvanie (tzn. nemohli sme tancovať), avšak tento deficit nám bol bohato vynahradený (skoro) bezprostrednou blízkosťou kapely. A nielen tým : Odhliadnuc od faktu, že sme mali pozíciu, z ktorej sme boli najlepšími partnermi na očný kontakt, čiže z ich hľadiska nutne najsledovanejším stolom, zrejme skôr jeho čisto ženská povaha zavážila pri Petrovom rozhodovaní, akým spôsobom strávi 2. a 3. prestávku v rámci koncertu. Ani sme sa nenazdali a za ešte takmer znejúcich tónov poslednej skladby už stál pri našom stole so širokým úsmevom a bezprostredným prehovorom typu : „Dobrý večer, dievčatá ! Je možné, že takéto krásavice ako vy, tu sedia takto samy?“ „Keď sa pridáte, už samy nebudeme“, zareagovali sme najpohotovejšie ako sme vedeli (predsa len – cudzí jazyk).

So spontánnosťou šoumena, ktorého život je do veľkej miery naplnený práve „náhodnými“ kontaktmi s rozličnými ľuďmi, nám rozprával napríklad aj o tom, ako sa jeho mama stretávala s mamou jedného z „Newkidsákov“ (pre tých, ktorí ešte nezabudli na svoju ranú pubertu), pričom striehol na každého chalana, ktorý sa pristavil pri našom stole a tipoval našich potenciálnych „boyfriendov“. Až po pár minútach sme si spomenuli na naše časopisecké ambície a s gestom profesionálov vytiahli pero a papier. Hoci Peter voči tomuto aktu navonok protestoval, odpovedal na naše otázky veľmi rád.

I N T E R V J Ú

MY: Ste na Slovensku prvýkrát?
P.C.* : Nie, prvý raz som prišiel v 1991 a odvtedy sa sem pravidelne vraciam. Prvotným impulzom bola žena.
MY: Aké boli Vaše hudobné začiatky?
P.C.: Hudbe sa venujem od malička. Začal som v 12-tich klarinetom.Vyštudoval som konzervatórium v Atlantic City. Okrem saxofónu hrám aj na klavír.
MY: Máte rodinu?
P.C.: Sedem bratov. Ak však myslíte, či som ženatý, tak bohužiaľ nie. Nemám ani deti. Vždy som len “strýkom Petrom”.
MY: Je nás tu 6 a všetky pijeme pivo, vy nie. Prečo? Nechutí vám? (pozn. pil Red bull)
P.C.: Bol som alkoholik. Prestal som po tom, čo sa môj brat upil k smrti.
MY: To muselo byť veľmi ťažké prestať pri spôsobe života, aký vediete.
P.C.: Veľakrát sa mi stalo, že som do toho takmer opäť spadol. Najťažšie to bolo, keď mi zomrela matka. Život muzikanta je v podstate stálym pokušením, vezmite si len krsty albumov, keď každý okolo vás pije...Na 9 mesiacov som musel úplne prestať koncertovať, aby som sa od toho prostredia trochu odpútal.
MY: A čo si myslíte o pitnej kultúre na Slovensku?
P.C.: Veľa abstinentov som tu nevidel. Celkovo si myslím, že ľudia na Svk veľa pijú. Bol som prekvapený, keď som v nedeľu o 9. ráno videl chlapov s pivom v ruke. Také niečo v USA nemáte šancu vidieť.
MY: Tu na Svk máte veľký úspech. Ako oslovuje jazz americké publikum?
P.C.: Povedal by som, že Američania sú vzdelanejší v jazzovom jazyku, ale európske publikum mám radšej, pretože vie dobrý jazz oceniť viac, je emotívnejšie a vďačnejšie. Bolo úžasné sledovať nadšené reakcie ľudí – napr. v Španielsku či Taliansku, ktorí za mnou po koncerte prišli a ďakovali mi za silný zážitok.
MY: S kým všetkým ste mali možnosť hrať?
P.C.: Je to na dlhý zoznam. Počas mojich turné v USA som mal to šťastie stáť na jednom pódiu s legendami ako B.B. King, Charlie Daniels, Jewel Gilberto...
MY: A čo slovenská hudba?
P.C.: Zahral som si s Petrom Lipom, Andrejom Šebanom, Dodom Šošokom, Gabrielom Jonášom. Viackrát som účinkoval na Bratislavských jazzových dňoch s rôznymi kapelami.
MY: S kým by ste si ešte chceli zahrať?
P.C.: S Ozzym Osbournom (smiech). Nie vážne. Rád by som si zahral s Chickom Koreom.
MY: Do akej miery Vás oslovuje súčasný jazz – napr. free jazz?
P.C.: Je mi blízky funky jazz, free jazz príliš rád nemám – niet sa tam čoho chytiť. Ja smerujem viac k štrukturovanému jazzu.
MY: Aká hudba Vás oslovuje – okrem jazzu?
P.C.: Mám rád klasiku, z pop music sa mi páči Sting. A slovenské tango.
MY: (smiech)
P.C.: Nesmejte sa. Vaše tango je oveľa melodickejšie ako napríklad argentínske.
MY: A čo technoscéna? Máte vôbec rád elektronickú hudbu?
P.C.: Na môj vkus je to príliš monotónne, a okrem toho úplne bez melódie.
MY: V súčasnosti je oveľa jednoduchší prístup k hudbe, ako bol kedysi. Aký je váš názor napr. na hudobné stanice?
P.C.: Že MTV a spol. hudobne robí z mozgov mladých tlačenku.
MY: Viete si predstaviť, čo by ste robili, keby ste sa neživili hudbou?
P.C.: Baví ma žurnalistika, v súčasnosti i píšem pre jeden bratislavský magazín, ktorý vychádza v angličtine.Takže si myslím, že by som sa snáď uživil ako novinár. Jeden časom tiež vyučoval hru na klavír.
MY: Jazz je pôvodne černošská hudba. Myslíte si, že majú väčšiu schopnosť ho precítiť?
P.C.: Jednoznačne nie. Nedá sa to zovšeobecňovať na farbu pleti. Mal som černošských študentov, ktorým absolútne chýbal rytmus.
MY: Keďže sme estetici, tak si na záver nemôžme odpustiť spýtať sa na váš vzťah k estetike.
P.C.: Keďže som hudobník, stiahnem si to opäť na hudbu. Je úžasné, že hudba nepotrebuje slová, že je všeobecne zdeliteľná vďaka emóciam, ktoré vyvoláva. No tiež si myslím, že i estetika hudby má k emóciám čo dodať a naučiť istým spôsobom intenzívnejšiemu vnímaniu hudby.

*pozn. P.C. neznamená osobný počítač

Pre všetkých, ktorí by sa o Petrovi Cardarellim radi dozvedeli viac: www.petercardarelli.com