EDITorial

Nerada by som lacno zovšeobecňovala a „kvázi“ objektivizovala nejaké pofidérne skutočnosti, preto hneď na začiatku uisťujem: hoci možno miestami bude tento článok pôsobiť akože je podľa mňa neuveriteľne objektívny, ja žiadnym ilúziám nepodlieham – je plne zaťažený mojím vnímaním, čo do kvality aj kvantity (nie som všade)... napokon, čo vysvetľovať? Žijeme v postmoderne, sme na akademickej pôde, všetci sme aspoň teoreticky rezignovaní na modernistické ideály...A ešte jedno odporučenie: vďaka súčasnému prebúdzaniu novodobej duchovnosti a senzitivity by som vás chcela poprosiť, aby ste čítali skôr srdcom ako hlavou...s termínmi to v súčasnosti je značne prekérne a na čisto intelektovom poli môžu vznikať nejasnosti až zmätky...preto sa skôr sústreďte na medzery medzi riadkami, tam pocítite pulz pravej esencie tohto článku... Tvorivosť (niekedy sa radšej utiekam k radikálnej explicitnosti) – jeho absencia - je problém, ktorý trápi ma... Stretávam svojich priateľov celý rok a na pár výnimiek sa mi sťažujú: „Jój, taký som dnes nevyspaný; {bodkočiarka plní funkciu vnútorných úvodzoviek, t.j. vymedzuje priamu reč jednotlivej osoby}dnes sa cítim akosi divne, to bude zrejme tým tlakom; od rána ma bolí hlava, som akási prespatá; jarná únava prišla nejako skoro; tie prednášky sú také nudné, stále tam zaspávam, nenútia nás k žiadnej diskusii a to sme už na výške; tá krava nás furt núti k nejakej aktivite, ani keby sme v škôlke; tá včerajšia akcia bola dosť nuda, predsa už sa dlho poznáme, už si nemáme príliš čo povedať; celá táto škola je úplne nahovno, nič nerobím celé dni, ani im nezáleží na dochádzke, mám z toho mať potom nejaký pocit zmysluplnosti?; bazíruje sa na takých formalitách ako je dochádzka a presný počet strán seminárky, ale inak si ju ani neprečítajú; ten debil mi už tretíkrát vrátil prácu, nechápem, čo sú to za móresy, teraz začínajú s dôslednosťou, keď už aj tak skoro končíme...“ Dokonalé napĺňanie pravidla „nerozvojových“ krajín (t.j. krajín, kde nie je treba bojovať o základné biologické potreby, či politické slobody a podobné „vedomiemobilizujúce“ činnosti)o jesennej melanchólii, zimnom spánku, jarnej únave a letnej letargii...Komunistických hesiel sme sa zbavili viac ako sme chceli...Masovokomunikačné prostriedky nám uspávajú nielen svedomie, ale aj vedomie, nadbytok informácií, tlačiacich sa zvonku, splošťuje náš mozog...napriek novozískanému štatútu fyziky sme zabudli na jej základnú definíciu: zákon zachovania energie: keď chceme prijať, musíme aj vydať (tvoriť)...: nerešpektujeme ani dionýza ani apolóna...v tom to je, v polovedomí sa plazíme svojou bezbrehou slobodou, dňami, ktoré napĺňame, aby sme ich prežili, miesto, aby toho, aby nás napĺňalo ako ich prežívame...dá sa držať zdvihnutý prst donekonečna...dlho sa dá hovoriť o popieraní svojej ľudskosti („človeku je vlastné tvorenie ako vtákovi lietanie!“) Nie o tomto však som chcela, nie kritizovať vás, váš konzumný lifestyle, vaše nachádzanie alíb v novodobej meteosenzitivite, v upokojovaní sa okolím, ktoré ospalo pritakáva vašej apatickosti...chcem(e) vás len vyzvať k novodobej angažovanosti, k odfúknutiu čoraz hustejšieho závoja, ktorý sa usadil na vašom vedomí ako zhubný povlak...Chcem vás prebudiť! Aby ste sa však necítili manipulovaní, aby som neopakovala chyby predchádzajúcich pokusov podobného charakteru, neurčujem vám predmet, pole, priestor, kde sa máte angažovať...Nechcem vás otupovať ďalšími konkrétnymi faktami a sofistikovanými teóriami, ktoré v tejto situácii (nehovorte, že som napriek počiatočnej skromnosti o neobjektivistických ideáloch netrafila klinec po hlave) môžu spôsobiť jedine a jedine zmätok...Moje vyzvanie na počiatku článku o kladení väčšieho dôrazu na mimoriadkové vnímanie nebola samoúčelná...Moje posolstvo sa málo opiera o slová, aspoň o slová v zmysle ich racionálne odčítateľného významu. Jeho túžbou je preniknúť do vášho vnútra, prebudiť váš zdroj energie, prebudiť vaše vnímanie, zastaviť váš automatický spôsob existencie...Ani ja som nebola iná...Ani ja som neobjavovala vlastné autentické bytie (i mňa sa snažil Mgr. Malíček presvedčiť, že som len ovca v stáde a mám si nechať implikovať príjemný emocionálny pôžitok z Armageddonu – hoci treba podotknúť, že to bol len jeho rafinovaný pokus ako vyostriť môj potláčaný pocit identity), ani ja som si nestavala vlastnú citadelu (mikrorecenzívny odkaz na rovnomenné dielo od Antoineho de Saint Exupéryho), ani ja... Nechcem vás však unavovať svojimi precitnutiami, chcem plniť len tú tzv. negatívnu stránku vašej premeny – t.j. otvoriť vám oči, tú pozitívnu už musíte zvládnuť sami. Jediné, čo vám môžem poskytnúť, je heslo, ktoré i mne pomohlo v mojich transformačných začiatkoch a je v ňom na minimálnej ploche vyjadrený radikálny nesúhlas so súčasnými princípmi konzumnej kultúry : „Radšej málo troviť a mnoho tvoriť ako mnoho troviť a málo tvoriť“