„Atlétovi som asi zaimponoval štíhlou vyšportovanou postavou a úzkou, kostnatou, predsa však sympatickou tvárou. Skoro som teraz povedal „vodnatou tvárou“. Hoci je to nezmysel, aj to by sa hodilo. Čert alebo diabol. Kostnatá tvár, vodnatá tvár, aj tak sú to samé klamstvá. Klamstvá- nepresnosti. Ale ako byť presný, čo najpresnejší? A načo? Na hlave mám často takú smiešnu ušianku. Teraz som zasa skoro povedal- na hlavách. Nie na hlave- na hlavách! Ako nejaký skurvený drak.“

Tak toto je kúštik z istej poviedky. Jedinej poviedky. Jedinej, čo som čítala od istého autora. Jedinej, čo som čítala od Ballu. Zatiaľ. Napriek takejto hanebnej literárnej negramotnosti som neváhala a vypravila sa na juh. Chcela som ho vidieť. Chcela som ho počuť. Chlapa bez krstného mena ( pod knižky sa podpisuje len menom druhým v poradí- úradné, sterilné, na pol ceste k anonymite, akoby v úzadí). OPRAVA- môj asistent mi práve podáva jeho poslednú zbierku z dvetisíctretieho: Unglik. „ Ďakujem chlapče.“ Ach tie moje večné klamstvá, klamstvá- nepresnosti! Veď hneď prvá prvučičká veta prvej poviedky bez reptania celé minitajomstvo odhaľuje. Muži mena tohto meniny 29.3. vždy slávia. 25.3.2004, to chýbalo už len pár dní! Štyri, iba štyri dni pred Ballovým malým-veľkým sviatkom sme ho na pôde Knižnice Antona Bernoláka v Nových Zámkoch naživo existovať videli! Tvár kostnatá, vodnatá, hlavy prostovlasé ( asistent vám radí upresniť si predstavy pomocou priloženého foto materiálu, bo mne sa veriť dá i nedá). V knižnici čuť Led Zeppelin, cítiť vôňu mámivú- čajové koláčiky na stoloch, sviečky a hlavne voňavky viacčlennej skupinky starších dám- zamestnankýň knižnice, organizátoriek podujatia. Dámy poňali štruktúru besedy s „pánom spisovateľom“ trocha starosvetsky. Úvod- postaršia, no usmievavá pani číta, miestami prednáša, jeho životopis, vymenúva zásluhy- akoby už nebol medzi nami, ale veď ajhľa-tuhľa-vedľa: na stoličke, ošíva sa , netvári nadšene. Veď, kto by sa aj - pri vlastnom nekrológu apoteózneho charakteru? A to ani nehovorím o ústrednej nástenke obvešanej jeho fotografiami, výstrižkami z novín. Rovnica bez neznámej- kto rád samotu = nerád publicitu. Tieto entuziazmom nadopované tety knihovníčky-organizátorky podujatia mu to však určite nerobia naschvál. Vidieť na nich, aké sú pyšné, hrdé na tohto svojho novozámockého rodáka. Moderátorka kladie otázky typu: Jedna z tvojich zbierok nesie názov Tichý kút, máš aj ty doma nejaký? Tvoje knihy sa asi nedajú čítať medzi vysávaním a umývaním riadu, ja osobne si spravím čas a zapálim vonnú sviečku, je to tak správne? Je to asi príliš filozofická otázka, ale- v čo veríš? Keď sa vzpiera neustálemu titulovaniu termínom umelec, moderátorka sa spýta: A kým sa teda v prvom rade cítiš byť? Úradníkom. Mnohé z jeho odpovedí sa nesú v tomto duch- strohé, krátke, no zdá sa že bez výnimky úprimné. Teraz príliš nepíše, natvrdo úradníči- kontrolóruje na novozámockom úrade práce. Voľný čas- posiedky po miestnych kaviarničkach s priateľmi. Má rád tých čudných. Sadla vrana k vrane. Zo svojho blízkeho i vzdialeného ľudského okolia potom postavy do poviedok zhŕňa, nechce aby „šušťali papierom“. Snaží sa čítať. Teší ho Beckett, Kafka. Až sa sám zhrozil, koľko kafkovskej chrobače a hmyzu sa mu hemží v piatich vybraných poviedkach, ktoré nám boli predčítavané s úmyslom akéhosi prierezu jeho zatiaľ vydanými zbierkami rovnakého počtu. Ďalšie zhrozenie- vlastné poviedky mu zrazu plocho znejú. S asistentom sme si vymenili pohľady- my vieme, prečo, pán autor, my to vieme. Balla však na to vzápätí i bez našej pomoci prichádza. Poviedky boli čítané nahlas, veľmi emotívne- recitačne. Intonácia predčítavajúcich dávala každému slovu isté zafarbenie- jeden zmysel. Jeden jediný. Ballove slová nie sú zvukovou rečou, sú myšlienkami, odchytené v hlave, projektované na papier. Nevyslovujte ich prosím. „Prosím i teba asistent môj, chlapče..“ Skláňa hlavu, asi na súhlas. Och, dobre som ťa cvičila, verne slúžiš.