Spoluautor: Beruška
Ak človek zažije raz za rok hudobnú udalosť v tom pravom slova zmysle, tak je to koncert Dana Bártu. Melódia, hlas, svetlá, jednoducho všetko plynulo v ten večer v jednotnom prúde. Ten nás chvíľu unášal neznámo kam a zas v tom správnom momente vracal späť do reality. Na tomto mieste však nechcem rozsievať žiadne subjetívne ódy. Kto tam bol, vie o čom hovorím, kto nie, môže ľutovať. Po koncerte som mal pocit, že nebudem ešte dve hodiny schopný niečo povedať. Cieľ bol však jasný, urobiť rozhovor s Danom Bártom. No to čo sa mi pred koncertom zdalo vcelku nezložité, teraz mi pripadalo ako výprava na Olymp. Samotný prienik do zákulisia prebiehal až podozrivo ľahko. Stál tam klávesák a namiesto toho, aby chcel vedieť čo vlastne chceme, nás pozval na pohárik. My však, že by sme radšej prehodili pár slov s majstrom. A už sme boli zoči voči Danovi Bártovi. Pred nami stál stovkami rozhovorov ošlahaný profesionál, pripravený odpovadať aj na tú najvšetečnejšiu otázku. Kto však stovkami rozhovorov ošlahaní nebol, sme boli my. Akosi som zrazu ani ten diktafón nevedel zapnúť a ani vlastne čo sa chceme opýtať. Výsledkom nášho snaženia je však tento rozhovor. Odpovede sú nepreložené a štylisticky neupravované. Nech sa páči.
V novembri 2003 ohlásilo brnenské vydavateľstvo Indies vydanie novinky kultovej kapely Už jsme doma (ďalej UJD)s názvom Rybí tuk.
Milan Adamčiak - chlapík, čo hrával na sánkach i v potoku. (Málovravná veta, uznávam)
Kdesi som počula, že „ slovo je ako vták, ak ho nechytíš, uletí ti a stratí sa“. Na jednom zo štvrtkových stretnutí s významnými osobnosťami slovenského výtvarného života som sa znova presvedčila, aký dosah má toto vyjadrenie na nečakané situácie v každodennom živote.
Máte radi hudbu Gorana Bregoviča, Orkestra Bobana Markovča, Linkin Park či Red Hot Chilli Peppers? Že vám kladiem čudesnú otázku? Hm. A čo by ste povedali, keby sa všetci spomínaní zišli na jednom pódiu? Nie, neprestávajte čítať, neklopte si na čelo. 
Ako už býva takmer dobrým zvykom – i v stredu 23 .4.2003 nám bolo dopriate zúčastniť sa vynikajúceho jazzového koncertu – tentokrát v podaní amerického saxofonistu Petra Cardarelliho a. Vzhľadom k neveľkým priestorom tohto podniku sme síce boli chtiac–nechtiac odsúdení len na „sediace“ počúvanie (tzn. nemohli sme tancovať), avšak tento deficit nám bol bohato vynahradený (skoro) bezprostrednou blízkosťou kapely. A nielen tým : Odhliadnuc od faktu, že sme mali pozíciu, z ktorej sme boli najlepšími partnermi na očný kontakt, čiže z ich hľadiska nutne najsledovanejším stolom, zrejme skôr jeho čisto ženská povaha zavážila pri Petrovom rozhodovaní, akým spôsobom strávi 2. a 3. prestávku v rámci koncertu. Ani sme sa nenazdali a za ešte takmer znejúcich tónov poslednej skladby už stál pri našom stole so širokým úsmevom a bezprostredným prehovorom typu : „Dobrý večer, dievčatá ! Je možné, že takéto krásavice ako vy, tu sedia takto samy?“ „Keď sa pridáte, už samy nebudeme“, zareagovali sme najpohotovejšie ako sme vedeli (predsa len – cudzí jazyk). 
